Rozpory medzi európskymi veľmocami začiatkom dvadsiateho storočia vyústili do dovtedy najväčšieho vojnového konfliktu. Vojnu vyhlásilo 28. júla 1914 Rakúsko Uhorsko Srbsku, ale už o pár dní sa do nej zapojila väčšina európskych štátov. Generálne štáby počítali s krátkou – bleskovou vojnou a nikto nečakal, že vojna bude trvať niekoľko rokov. Maďarské vládnuce kruhy vojnu privítali a heslá “Nech žije vojna”, samozrejme len v maďarčine, sa objavili aj v okolitých mestách. 28. júl 1914 bol krásny slnečný deň. Do Hrachovišťa prišiel notár a odovzdal prekvapenému richtárovi mobilizačnú vyhlášku, ktorú hajtman hneď vybubnoval po celej dedine. Každý bojaschopný muž do 40 rokov sa musel hlásiť do 24 hodín u svojho pluku. Mladí muži sa hneď začali pripravovať na odchod. Bol to smutný pohfad, ženy a deti väčšinou plakali, chlapi sa tvárili oduševnene, dávali posledné pokyny ako ukončiť žatvu a sľubovali, že sa onedlho vrátia. Všetci vojaci z Hrachovišťa nastúpili organizovane do armády. Onedlho si armáda vyžiadala troch občanov s povozmi Pavla Gablecha, Martina Dlhého a Pavla Galányiho. Po niekoľkých mesiacoch sa vrátili domov, ale už bez koni a povozov. Rakúsko-uhorské armády mali na všetkých frontoch ťažké straty. Smutné správy prichádzali aj do Hrachovišťa. Postupne odviedli do armády aj chlapov, ktorých predtým uznali vojenské úrady ako neschopných pre vojenské služby. Manželky vojakov dostávali vyživovacie peňažné príspevky, ktoré im umožňovali prekonať najťažšiu biedu. Do obce prišli dvaja ruskí zajatci, ktorí pomáhali pri poľnohospodárskych prácach. Úrady robili časté prehliadky a rekvírovali potraviny, obilie a dobytok pre potreby armády. Nastatá veľká bieda ä>niektorých domoch nemali chlieb i niekoľko mesiacov. Biedu využívali pofskí Židia, ktorí keťasili po celom okolí a neboli ochotní predáva! ani na lístky, ale len v rámci výmenného obchodu. Fajčiari namiesto cigariet fajčili makovniščo, datelinové šupy a podobne. Úrady zrekvírovali aj zvony z miestneho kostola, dva vefké a jeden malý, prezývaný umieráčik. Práve tento bol mimoriadne vzácny, mal krásny hlas a bolo ho počuť aj v susedných dedinách. Hrachovištania ho chceli zachrániť a preto ho ukryli. Madarskí vojaci sa im však vyhrážali až ho nakoniec museli odovzdať. Zvony, ktoré mali byť symbolom pokoja sa zmenili na vraždiace kanóny. Niektorým občanom zobrali aj medené kotle a rôzne kovové hrnce. Vtedy zaviedli po prvýkrát aj takzvaný letný čas, ktorý trval od konca apríla do konca augusta. Hrachovištania si však nevedeli zvyknúť, žeby poludnie bolo o 13,oo hodine, žeby mali posunúť hodinky a prípadne aj čas kŕmenia. A tak letný čas používali len v úradoch a občania sa riadili podľa starého. V Hrachovišti nebolo rodiny, z ktorej by nebol niekto narukoval a pravidelne prichádzali smutné správy o padlých a ranených. Najviac z ruského a talianskeho frontu. Niekoľko Hrachovištanov vstúpilo do československých légií a bojovalo za Československú republiku. Symbolicky sa o to zaslúžil aj Milan Rastislav Štefánik, ktorého považovali za svojho človeka z rodného kraja a boli mu plne oddaní. Osudy frontových vojakov možno ukázať na príklade Štefana Dlhého, ktorý absolvoval v hodnosti desiatnika poddôstojnícku školu vo Viedni. Slúžil v Hradnej stráži cisára Františka Jozefa, prešiel ruskými aj talianskym frontom, zajateckým táborom v Santa Maria Capua Vetere, dosiahol hodnosť feltvébla, 18 krát bol ranený a domov sa vrátil ako inštruktor československého legionárskeho pluku. Slúžil na Podkarpatskej Rusi, bol veliteľom pohraničnej stanice, ale nakoniec sa predsa len radšej vrátil k práci roľníka v rodnej obci. Na rôznych bojiskách zostalo však pochovaných 35 Hrachovišťanov. Počas vojny sa zmenilo myslenie slovenských vojakov. Ponížení a skromní vojaci nadobudli nebývalé sebavedomie. Pri ceste na dovolenku (Urlaub) ozbrojení vojaci zastavili rýchlik za Piešťanmi, aby nemuseli cestovať až do Nového Mesta nad Váhom. Židovskí krčmári v Čachticiach ich museli obslúžiť zadarmo a to sa ešte tešili, že im nevyrabovalí krčmu. Maďarskí žandári, ktorí prišli robit poriadok, dostali poriadnu príučku a odzbrojení utekali kade ľahšie. Ostrieľaní írontácí (frontoví vojaci) sa už nebáli ničoho a ich vystupovanie bolo predzvesťou blížiacich sa udalostí. Hnev ľudí sa obracal proti tým, ktorí ich najviac utláčali, okrádali a prenasledovali. Vojna zastihla mnohých Hrachovišťanov za hranicami, kam sa vysťahovali za chlebom. Aktívne sa zapájali do akcií na oslobodenie Slovákov a vytvorenie Československej republiky. Tieto akcie organizovala Slovenská liga v Amerike a neskôr Československá národná rada. Porážkou Rakúsko-Uhorska sa utvorili predpoklady utvorenia Československého štátu. Hrachovišťania mali základné informácie o smerovaní národného života už počas vojny. Podrobnosti o vzniku Československej republiky sa dozvedeli 3. novembra 1918 po bohoslužbách v Kostolnom. Zhromaždený ľud stŕhal maďarské nápisy a zničil písomnosti na notárskom úrade. V Hrachovišti sa utvorila národná rada, ktorej predsedom bol miestny katolícky farár Anton Lang. Práve on vysvetľoval občanom udalosti, ktoré sa odohrali. Na celom okolí prebiehali rabovačky židovských obchodníkov a rnadárónov. Zdalo sa, že Hrachovište zostane výnimkou, lebo tu sa rabovačky nekonali. Keď vlna hnevu utíchla, vtedy sa v decembri 1918 roku odohrala rabovačka ai v Hrachovišti. Uskutočnili ju práve tí, ktorí boli v krčme najčastejšími hosťami a tak sociálnenlebo národnostné príčiny neboli v tomto prípade rozhodujúce. Po rabovačke prišlo do Hrachovišťa desať českých vojakov, ktorí  mali udržiavať poriadok. Ubytovali ich na obecnom dome a stravovali ich jednotliví občania. Vykonávali domové prehliadky a hľadali narabované veci. Nikomu však neublížili a s občanmi vychádzali dobre. Počas rabovačiek v Novom Meste nad Váhom zahynul nevinný hrachovištský rodák (roľník) Jozef Pavlech. Bolo to 4. novembra 1918, keď išiel aj so svojim dvanásťročným synom pre soľ do solárne v Novom Meste. V tom čase tu bolo maďarské vojsko, ktoré chránilo miestnych maďarských úradníkov a začalo pafbu na zhromaždených ľudí. Takto vyhaslo niekoľko nevinných životov. V jeseni roku 1918 zúrila v Hrachovišti španielska chrípka, ktorej padlo za obeť 8 občanov. Boli to posledné obete ťažkých vojnových podmienok, ktoré museli Hrachovišťania prekonať. Na pamiatku padlým Hrachovištanom postavili pomník, na ktorom je tento nápis: “Do mora vtiekla tá krv Vaša vrelá, z v/n jeho trúchlych svitol záblesk rána a praskli putá, Slovačžif sa vzpäla pamiatka Vaša buď nám požehnaná. ” Venovala obec Hrachovište za starostu Adama Kolníka Pomník bol postavený z príspevkov Hrachovišťanov, ale aj amerických rodákov, ktorých organizoval Samuel Konečník z krajňanských kopaníc, ktorý mal manželku z Hrachovišía. Sochu urobil Václav Rymler z Piešťan. Kameň darovala obec Kostolné a spracovali ho hrachovištskí kamenári pod vedením Tomáša Arbeta. Kováčske práce urobil Celestín Slezák.