Pohorie Malých Karpát a potoky tečúce od Krajného, Vadoviec a Kostolného formovali charakter osídlenia Hrachovišťa. Ničivý vodný živel dokázal premeniť celé údolie v jedno mohutné jazero. Napriek tomu, že obyvatelia každoročne s prívalom vody počítali, stávalo sa občas, že si s námahou zachránili len holý život a prišli o celý majetok. Práve kvôli záplavám nazývali niekedy susedia Hrachovište “katolíckymi Benátkami”. V roku 1812 bola najväčšia známa povodjeň, ktorá zničila takmer všetky domy, kde zasiahla voda. Zostali len tie, ktoré boli postavené na vyvýšených miestach. Od tých čias mal potok Jablonka aj iné koryto. Počas povodne sa utopili traja ľudia, z toho jedno dieťa a zanikol aj jeden mlyn. Smerom do Višňového sa muselo vykopať nové koryto potoka Dudváhu, pretože staré bolo zanesené hlinou. Podľa nariadenia úradov si museli prácu rozdeliť všetky okolité obce a to Krajné, Kostolné, Podkylava a Vadovce. Ďalšia veľká povodeň bola 22. júla 1902, keď v Hrachovišti ani nepršalo.

V noci náhle prišla vefká vlna, ktorá zmietla úrodu a domy boli až po okná vo vode. Našťastie voda rýchlo opadla a nikto nezahynul. Počas vojny 25. februára 1945 prišla povodeň, ktorá zatopila celú obec, ale väčšie škody nenarobila. Pravidelné povodne prestali až po zregulovaní potokov v 60. rokoch. Domy sa dovtedy stavali len tam, kde sa predpokladalo, že nedosiahne voda. Boli orientované zväčša užšou stranou do ulice a stavali sa z nabíjanej hliny a neskôr z nepálených tehál. Strechy boli pokryté ražnou slamou (dosky). Obyčajne boli trojdielne, vchádzalo sa do pitvora, kde bolo otvorené ohnisko. Z pitvora sa išlo do izby a na opačnú stranu do komory. Za komorou bola maštaľ. Začiatkom XX. storočia sa stavali domy s “návracím”. Kryté “návracie” bývalo neskôr prebudované ako dalšia izba. Pitvor sa zmenil na obývaciu kuchyňu s uzavretým ohniskom a pecou. Ku každému domu patrila ešte stodola a chlievy. Podlaha bola zemitá, ktorá sa na sviatky vymazávala hlinou pomiešanou s plevami. Bielizeň sa uschovávala v drevených truhlách, zdobených ľudovou vyrezávanou alebo maľovanou ornamentikou. Na stenách boli police s úžitkovou keramikou (taniere, misy a krčahy). Nechýbali ani na skle maľované obrázky svätých. Miestny kroj mal rubáš, sukňu, zásteru, rukávce, lajblík, čepiec a šatku, a u mladých dievčat kriezel. Vo sviatočné dni sa obliekali aj naškrobené spodné sukne a tyranglové ručníky. Katolíci nosili kroj orientovaný na piešťanskú oblasť a evanjelici na myjavskú oblasť. Muži nosili na bežné nosenie konopné nohavice zvané “gace”, ktoré boli na spodku vystrapkané, konopnú košeľu a kabanicu (halenu) z bieleho súkna. (Konopná látka sa nazývala činuvat). Na sviatok sa nosili aj vyšívané košele, tzv. slovenské. Haleny, ktoré sa nosili v zime, boli pekne vyšívané, podobne aj kožuchy, ktoré nosili ženy. Hrachovišťania chodili väčšinou bosí. Niektorí mali natoľko stvrdnuté chodidlá, že chodili po strnisku tak ako po koberci. Prvú obuv dostávalo dieťa na zimu, ale často sa stávalo, že do školy prišiel žiak v maminých čižmách a ona musela zatiaľ čakat doma, pretože inej obuvi nemala. Dospelí nosili pantofle a v zime čižmy. Na hlavách nosili širáky a ženy neskôr šatky. Šatstvo, najmä aksamit sa začalo používal okolo roku 1910. Hygiena bola na nízkej úrovni a zdravotná starostlivosť žiadna. Najbližší lekár bol v Čachticiaeh a až v neskorších dobách ordinoval raz do týždňa aj v Krajnom.

V mnohých rodinách bývalo spolu aj desať ľudí. Dospievajúci chlapci spávali v rnaštaliach. Úmrtnosť malých detí bola až 60%. Keď roku 1903 oslepla miestna obyvateľka a z troch detí sa o ňu nikto nechcel postaral, rozhodol starosta, že každý deň sa o ňu musí postarať (jedlo aj ubytovanie) iná hrachovištská domácnosť. Pre slepú sa začala skutočná kalvária. Niekde ju ubytovali v maštali, niekde v šope, a to aj v zime. Našli sa však aj také rodiny, ktoré sa o ňu vzorne postarali. V takomto stave žila 9 rokov. Je však zaujímavé, že aj v takýchto ťažkých podmienkach sa niektorí občania dožili vysokého veku. Napríklad Pavol Straka sa v minulom storočí dožil 116 rokov a bol nielen najstarším občanom Rakúsko-Uhorska, ale pravdepodobne aj celej Európy. Pôvod mnohých hrachovištských zvykov je ešte z pohanských čias. Sústreďovali sa k jednotlivým slnovratom. Zimný cyklus zvykov začínal na Luciu, pokračoval Štedrým dňom až po Fašiangy. Zmyslom všetkých zvykov bolo zabezpečiť v nastávajúcom roku úrodu, hojnosť, zdravie a šťastie rodiny. Na Luciu chodili chlapci poobliekaní za dievčatá (obyčajne v bielom), ale aj zamaskované dievčatá, po domácnostiach s husími krídlami a oprašovali a ometali všetko, čo im prišlo pod ruku. Od gazdu dostali za to ovocie, koláče a podobne. V deň Lucie sa nesmeli priast konope, aby ich Lucia nezobrala. Štedrý deň sa odbavoval pôstom. Kto sa/dobre postil, mohol večer uvidiet zlatú krokvu (hviezdu). Žena nesmela prísť na návštevu, lebo to prinášalo nešťastie. Ráno sa celá rodina odchádzala umývať do potoka, aby boli celý rok zdraví a svieži. Štedrovečerná hostina sa v katolíckych rodinách pripravovala bezmäsitá, inak bol tradičný sortiment jedál u katolíkov i evanjelikov rovnaký. Začínala tým, že gazdiná priniesla k prestretému stolu košík, v ktorom bolo ovocie, obilie, cesnak a gazda pozdravil a zavinšoval: Vinšujem vám všetkým tieto slávne vianočné sviatky, Krista Pána narodenie, všetko čo si od milého Pána Boha pýtate a žiadate, zdravie, šťastie, hojné božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské. Potom sa začala večera. Najprv gazda rozdal oblátky s medom, potom prišla na rad hríbová omáčka (v nekatolíckych rodinách kapustnica s klobásou), hríbiky s vajcom, makové šúlance, varené slivky, rôzne koláče a ovocie. Všetci prítomní museli ochutnať z každého jedla. Vianočný kapor sa pôvodne nejedol. Po večeri sa rozdeľovali darčeky a gazda odniesol dobytku špeciálne upečený koláč s obilín. Pred polnočnou omšou zvanou utiereň sa strieľalo, hádzali sa granáty a iné výbušniny, domácky vyrobené alebo “požičané” z vojenských zásob. Osobitným prvkom štedrovečerných zvykov bolo koledovanie.

Božie narodenie bolo najväčším vianočným sviatkom. Nič sa nesmelo robil a zábavy sa konali na Štefana. Koniec zimy symbolizovalo pálenie Kyselice, pri ktorom sa mládež zabávala. Veselo bolo aj keď sa chodilo spievať Jura. Verilo sa na bosoráctva a k bosorke sa chodilo najčastejšie do Hrozenkova, niektoré ženy vedeli porobiť alebo dobre klnúť a na každý prečin bola sformulovaná pekná nadávka. Napríklad prišelec – kade ruka z kade noha, z pekla, ze samého dna, na čiernem tmi dovlečený. Mimoriadne udalosti zostávali dlho v pamäti občanov a šírili sa ústnym podaním. V roku 1915 vzbudilo v Hrachovišti rozruch lietadlo, ktoré uvideli z vŕšku tetka Šestákech a hneď celá dedina vedela, že ide Eliáš na ohnivom voze. Mimoriadnou udalosťou bývali pre celú dedinu svadby. Začínali v pondelok ráno, obyčajne trvali štyri dni. Nikdy však nie menej ako dva dni. Svadobné ceremónie boli pre Hrachovište typické, aj keď sa v mnohom zhodovali so svadobnými zvykmi na okolí. Prvým predsvadobným aktom bolo pitie ručníka. Mladík, ktorý sa chcel ženiť, prišiel s otcom alebo ak nemal otca, tak s krstným otcom do domu dievčatá. Priniesli dvojlitrovú fľašu pálenky a pri debate požiadali rodičov dievky o ich súhlas ku sňatku. Súčasne dojednali aj veno, napríklad asi mericu poľa alebo kravu. Ak sa dohodli, nasledovala hostina, na ktorej prediskutovali celý program svadby a dievčina dala ženíchovi pekný farebný ručník. Ďalším aktom boli oh lásky. V určený deň prišiel mladý pár na faru spolu so svedkami a spísali ohláškyObyčajne ich písal miestny organista. Po roku 1905 bolo povinné prihlási! ohlášky aj na notárskom alebo matričnom úrade. Ohlášky prečítal kňaz po tri nedele v kostole. Budúca nevesta chodila do kostola počas ohlášiek v parte. Na parte bolo mnoho (najmenej dvadsať) rôznofarebných stúh, ktoré siahali od hlavy po pás. Ženích nosil v čase ohlášiek za klobúkom takzvané kránske pero, ktoré bolo urobené z rozmarínu, najmenej z piatich výhonkov. Vždy ich musel byt nepárny počet. Kránske pero bolo ozdobené menšími farebnými stužkami a ligotavými špendlíkmi. Ženích mal okrem toho svoj farebný ručník, zastrčený v šnurovaných nohaviciach. Pred svadobným aktom bolo aj nasýpame duchien (perín). Robilo sa vždy vo štvrtok pred svadbou, hned ráno v dome nevesty. Na tejto slávnosti bola prítomná najbližšia rodina nevesty, ale aj ženích s rodičmi. Pritom naplnili novým perím niekoľko podhlavníkov, ale aj vefkú perinu. Do veľkej periny dávali prítomní kovové peniaze, ktoré tam mali zostaf až dovtedy, kým novomanželia nezostarli. Hned po nasýpaní duchien nasledovalo v ten istý deň pozývanie na svadbu. Ženíchovi družbovia išli najprv pozývať do domu nevesty. Tu dostal každý družba za klobúk kránske pero. Okrem toho mal každý paličku ozdobenú farebnými stuhami a zastrčenú za sárou ľavej čižmy. Potom už chodili so spevom po celej dedine a pozývali svadobčanov.

Družbovia mladej nevesty išli zasa pozývať najprv do domu ženícha. Pri vstupe do domu povedal najstarší družba vinš a uviedol aj aké úlohy majú. Pritom hovoril: “Nebanujte dobrí ľudia, že sme do Vášhapoctivého príbytku vstúpili, lebo nie zo svojej vôle sme tak učinili, ale ponajprv z vôle Pána Boha a potom z vôle poctivého mládenca (alebo panny) – uviedli meno, ktorý Vás cestou našou úctivo žiada, aby ste sa v budúci pondelok na jeho svadbe s celou Vašou rodinou ako poctiví hostia zúčastnili”. Kto mal mať na svadbe nejakú úlohu, tomu to družba pripomenul, napr. starý svat, široká a pod. V každom dome družbov pohostili a dali im aj nejaké peniaze, vraj na podošvy, ktoré pri pozývaní zodrali. V pondelok ráno prišli nevestini hostia do jej rodičovského domu podobne ako ženíchovi. Každá rodina priniesla svadobnú nosu koláčov, ktoré boli uložené v opačkovom koši. Použilo sa na ne pol merice múky (18 kg). Na spodku koša boli okrúhle koláče, tzv. baby, potom asi 8 veľkých makovníkov, asi 12 bálešov a na vrch štvorhranný koláč nazývaný calta. K tomu ešte fľaša pálenky. Svadobní hostia na čele so ženíchom a starým svatom išli s veselým spevom a hudbou pre mladú nevestu. V dome nevesty rečnil ako prvý starý svat a opýtal sa, či by sa v tom poctivom dome nenašla družka pre ženícha na celý život. Zástupca nevesty – oddávač odpovedal, že síce dobre prišli, ale nevestu musia zaplatiť. Potom nastalo jednanie o cene medzi družbami nevesty a družbami ženícha. Žartovné jednanie, pri ktorom napr. 300 000 znamenalo 300 korún, bolo zábavné pre všetkých svadobných hostí a skončilo sa dohodou a vyplatením peňazí. Potom nasledovalo privedenie nevesty. A zábava pokračovala, pretože družba priniesol družicu so slameným vencom, alebo niektorú z preoblečených starších žien. Starí svatovia s nimi žartovali, ponúkali im vypiť, až ich nakoniec poslali preč. Na tretíkrát prišla nevesta spolu s prvou družicou. Družba, ktorý ich priviedol sa spýtal starejších či súhlasia, a keď starý svat prisvedčil, predniesla prvá družica svadobný vinš: “Vítame Vás hostia milí, ktorí ste k nám prišli, čo ste hľadali, čo ste žiadali, hotové ste našli, túto prekrásnu pannu v tom zelenom venci. A ty krásna panna, čo to za novina, že tvojmu panenstvu odbila hodina. Odbila hodina veku panenského a ty už vstupuješ do stavu manželského. Koruna panenská na tvej hlave stojí, povedú ťa k oltáru, ako kráľa v boji. Matke tvojej podaj rúčku a tiež oteckovi, a sa im podakuj, že ťa vychovali. Že si s nimi rástla ako kvietok v lese, ktorý už zďaleka krásnu vôňu nesie. Tak si zavoňala tomuto mládenci, ty prekrásna panna v tom zelenom venci. Ty ctený mládenče, vezmi pod ochranu, tú krásnu nevestu, tú prekrásnu pannu. Ja som požiadaná od mladej nevesty perko ti priniesli. Perko ti prinášam, aj šátek bielený, prijmi ho srdečne od poctivej panny.” Prvá družica hneď nato pripnú la ženíchovi pierko z rozmarínu a tiež ručníček, ktorý bol obyčajne červenostrakatý, zvaný turecký a siahal od ľavého pleca až po pás. Ručník musel mať ženích pripnutý počas celej svadby. Súčasne dostali starí svatovia malé tzv. vreckové ručníčky. (Darovala ich nevesta, ktorú zastupovala prvá družica). Potom nasledovalo odpytovanie a rodičovské požehnanie. Po skončení svadobných obradov v dome nevesty išli svadobníci do kostola. Pritom sa spievali rôzne pesničky a družbovia výskali: /.

Svietilo síniečko na pravé poledno o polnoci mesiaček. Môj milý Janíček, švárny šuhajíček, zarostel nám chodníček. Zarostel, zarostel, zeleným drušpánkem, ja ho šlapat nebudem. Šlap si ho Janíčko, švárny šuhajíčko, ja ho šfapat pomôžem. II. Ešte sa ja mej mamenky spýtat mám, či ja ešte dlho S/faíma bývat mám. Nie dcéruška, nie dcéruška, nie se mnú, koho si si vyvolila, ten s tebú. III. Privážem koníčka na haluzu dubca, mala som tej noci na očenky kupca. Neboli to kupci, očká kupovali, lež to boli chlapci, dzievča namlúvati. Nepôjdem, nepôjdem, keby ma kde chceli, však ja mám frajera v Sedmohradskej zemi. A kedma povedú ti sedmohradčané, budú za mnú plakat ti hrachoviščané. Katarínka naša, vrát sa, budeš naša však ti zaplatíme od tvojho sobáša. Nie len od sobáša, lež aj od úvodu, abys neplakala za tvoju slobodu. IV. Hrachovištský holý vŕšok zelená sa, na nom roste rozmarinek, netrhá sa. Ej rozmarín zelený, v tej záhradke štepený, odtrhei som parutečku, už ho neni. Prečo ta len moj Janíčko z mesta vedú, dva žandári, dva katani, z tebú idú. Pre rozmarín zelený, v tej záhradke štepený, odtrhei som parutečku, už ho neni. V. Hrachoviské vršky holé, nebudeš ty dzievča moje, nebudeš mi rozkazuvat, ani gace rozvazuvat... Po sobáši vyšli mladomanželia pred kostol, kde ich zastavila široká (obyčajne krstná mama mladej nevesty, ktorá od sobáša bola stále s ňou), rozkrojila sladké jablko na dve časti a mladomanželia ich hned zjedli. Potom rozlúpla jeden orech a každému dala polovicu na zjedenie. Ďalej rozkrojila jeden makovník a z prostriedka dala neveste i ženíchovi kúsok zjesť. Ostatné rozdala svadobníkom. Jablko muselo byť vždy len sladké. Tento obrat symbolizoval, že novomanželia majú všetko, dobré i zlé, znášať spoločne. Potom sa svadobníci rozdelili. Ženích so svojimi svadobníkmi išiel do svojho rodičovského domu a podobne aj nevesta. Pravdaže so spevom a hudbou. Po príchode domov sa hostilo najprv pálenkou, ktorej sa uvarilo plné hrnce a na každom svadobnom stole bola misa pálenky. Naberačkou si nalieval každý do pohárikov, ktoré neboli menšie ako poldecák. Svadobníci sa “častuvali” a pritom spievali. Treba povedal, že každý svadobník nemal svoj pohár, ale pri každej miske boli najviac dva poháre, z ktorých pili postupne všetci, ktorí pri stole sedeli. Pred jedlom zaspievali pieseň: Otče náš všemožíci jenš vše živíš, svú mocú požehnaj nás všech spolu, nimi pri tomto stolu. Požehnaj nám pokrmu, požehnaj i nápoju, ktorý všetko v rukách máš a nad nami prebývaš. Požehnaný Ježiši králu králov najvyšší, dôverne ta vzývame, požehnaní žádame. / Po skončení piesne starý svat zabúchal na misu a zvolal: “Gazda domu tohoto! (ak nežil gazda, tak gazdiná). Či ešte k tomuto svadobnému obedu niekoho očakávate?” Kecf gazda odpovedal, že už nikoho, prehovoril starý svat takto:Nebudeme tieto pokrmy požívať ako nerozumní tvorové, ale vstaňme na naše hriešne nohy a pomodlime sa modlitbu pred jedlom, ako sa na poriadnych svadobníkov sluší”. Potom všetci vstali a pomodlili sa. Pri obede jedli spoločne z jednej misy. Po obede sa dávala výslužka.

Bol to kus koláča, v ktorom bol vložený kúsok uvareného mäsa. Výslužka slúžila na ochutnanie pre svadobníkových známych alebo susedov. Po ukončení obeda začala hrať hudba na želanie. Najprv položili tanier, na ktorom už bol nejaký peniaz, pred ženícha a starého svata. Každý komu zahrali im dal do taniera peniaze. Toto sa opakovalo i po večeri. Pred večerou mladý ženích so svojimi hosťami išli pre nevestu. V dome nevesty ich už čakali a privítali. Keď sa spoločne pohostili nastalo podakovanie, pri ktorom mladý ženích ďakoval rodičom nevesty, že mu ju vychovali a sľuboval, že s ňou bude v láske žiť. Nevesta žalostne nariekala (vraj preto, aby na jej novom bydlisku dobre kravy dojili). Po rozlúčke išiel svadobný sprievod do domu ženícha s veľkým spevom a veselím, pretože už boli všetci v dobrej nálade. Ženíchovi rodičia čakali vo dverách svojho domu. Otec mal v ruke fľašu pálenky a poháre a matka chlebový kôš, v ktorom bolo žito. Svadobný otec nalial do pohárikov a pripili si na privítanie spolu s matkou, ženíchom a nevestou. Potom ženíchova matka vysypala žito neveste do zástery a tá ho hádzala za seba ponad hlavu. Družbovia chytili obilie do klobúkov a družice do záster. Kto kofko zŕn chytil, tofko uchádzačov mal mať. Pre mladú nevestu to znamenalo, že ked bude samostatná gazdiná, aby sa jej dobre darila hydina. Svadobní hostia sa usadili, počastovali sa teplou pálenkou a nasledovala svadobná večera. Po večeri nasledovalo odovzdávanie darov. Nevesta obdarovala ženíchových rodičov a súrodencov. Otec dostal napr. košeíu, fajku, tabak. Matka dostala rukávce, šatku a podobne. Dary odovzdával oddávač ako zástupca nevesty a pritom žartoval. Podobne aj obdarovaní ďakovali žartovným spôsobom. Potom prišla k mladomanželom prvá družica, trikrát zabúchala na hradu, postavila sa na stoličku, aby ju bolo dobre vidieť, v ruke držala tanier a novú veľkú varechu a pritom hovorila: “Prestaňte hudci hudení a vy svatové mluvení, naša mladá nevesta sedí za stolom holo-bosá, prostovlasá, svoj zelený vienok skladá, na čepiéček bielený sa vzmáha. Kto čo môže napomôže, kerý grajciar, kerý dva, lebo i pol toliara. Ja čo môžem napomôžem”. Vtom hodila hrst peňazí do taniera. Potom dávali všetci svadobní hostia. Na záver sa prvá družica v mene nevesty podakovala a peniaze vysypala neveste do zástery. Vtom sa už ozval spev duchnáriek, ktoré priniesli periny: Ideme, ideme, od dolného konca, ej všade požierame, kde u koho svieca. U Gašparov svieca, u Kolnikov hrajú, e] u Kolnikov hrajú, tam ju vydávajú. Ideme, ideme, cestičky nevieme, ej dobrí ľudia vedia, a snad nám povedia. Otvárajte bránu novotná rodina, ej ideme sa zahrial, lebo nám je zima. Po príchode duchnáriek prišla aj nevestina matka a doniesla vefkú misu šišiek, jednu živú sliepku, fľašu páleného a šaty pre nevestu. S ňou prišli i niektoré svadobníčky a po celej ceste spievali. Pri dverách ženícha zostali stáť a čakali, kým ich pustia dnu. Pritom spievali napr.: Z jednej strany jazera stoji lipka zelená, ej na tej lipke, na tej zelenej, trie slávici spievajú. Jeden spieva budeš má, druhý ako Pán Boh dá, ej a ten tretí, holubenka v srdci, čo si taká žalostná. Jako nemám smutná byt kážu za starého íd, ej žiali vo mne mé srdenko verné, nemôžem ho uskromnit. Tam na zadku v komore, tam je loža ustlaná, ej loža, loža, loža ustlaná je, ktože na nej spat bude.

O jak bude starý spat, bodaj zaspal na stokrát, ej a jak mladý, ten šuhajko verný, nech mu Pán Boh zdravie dá. Och ty suchá lieština a ja smutná dievčina, ej stratila som moj zelený vienok, čo som rada nosila. Duchnárky pripravili posteľ pre novomanželov a potom sa zúčastňovali ďalších svadobných obradov, pri skladaní venca a party, ktoré mala nevesta doteraz na hlave. Nevesta na rozlúčku so slobodou zaspievala: Chvála tebe svete márny, chválu tebe vzdávam, do raja a do rozkoši chodit už prestávam. Mládenci aj panny, lúčim sa ja s vami, pod vienečkom, pod zeleným, viac nebudem s vami. Potom spievali spolu s nevestou prítomné ženy i družičky: Dole, dole moj vieneček zelený, nebudeš viac na mej hlave nosený, a to všetko pre Janíčka švárneho, nebolo mu v celom svete rovného. Dole, dole má partička strieborná, nebudeš viac na mej hlave nosená, a to všetko pre Janíčka švárneho, nebolo mu v celom svete rovného. Na druhý deň svadba pokračovala čepením nevesty. Hned ráno prišla nevestina široká spolu s niekoľkými ženami a za prítomnosti ženícha pripravili čepiec, ktorý novomanžel nasadil svojej mladej manželke. Čepenie sa konalo v izbe, v ktorej novomanželia spali. Takto začepenú ju priviedli medzi svadobných hostí. Svadobní hostia doniesli opäť misy svadobných buchiet. Približne od roku 1896 sa buchty nahradzovali šiškami. Svadobné veselie pokračovalo. Chlapci podkúvali ženy. Skupina chlapov, z ktorých jeden bol oblečený ako kováčsky majster, dvaja ako tovariši a jeden ako učeň, chytila najprv mladomanželku a symbolicky jej podkúvali čižmy. Učeň jej pritom halúzkou odháňal muchy. Ďalší ju držali, potľapkávali a žartovali. Každá žena musela za podkutie zaplatiť (obyčajne 4-6 halierov, neskôr 2-3 grajciare). Ked už boli ženy i družičky podkované, začali zasa ženy holiť chlapov. Obyčajne to robili štyri holičky, jedna mala zrkadlo a štetku s mydlom, ďalšia uterák, iná zasa triesku namiesto britvy a štvrtá inkasovala peniaze za holenie. Pri holení jedna držala mužovi hlavu, prípadne upozorňovala žartovne, kde ho treba ešte oholiť. Všetci svadobní hostia pritom žartovali. V druhý deň svadby sa stretli všetci svadobní hostia v dome novomanžela a po hostine zasa prešli všetci po dedine do domu mladomanželky. Pritom napríklad obliekli niekoho za medveďa a vodili ho na reťazi po dedine, i na úrady. V tretí deň svadba pokračovala v užšom kruhu len pre najbližšiu rodinu. Ked bolo dosť zásob, pokračovala svadba aj vo štvrtok. Na svadbu obyčajne zabili kravu alebo jalovicu, prasiatko, hydinu a navarilo sa kvitu, ktorého sa vypilo pomerne veľa. Aj keď boli Hrachovišťania prevažne chudobní, na svadbu sa každý dobre pripravil, lebo zabávať sa Hrachovišťania vedeli. Okrem uvedených svadobných zvykov sa robilo aj preťahovanie reťaze ak bol mládenec z inej dediny. To organizoval mládenecký richtár so svojim mládeneckým úradom. Zastavil svadobný sprievod slovami: “Postojte, Vy postojte! Vy... páni (podľa názvu obce), kde ste sa tu vzali v hrachovištském chotári? To ste sa nenazdali, že u brán silná stráž stojí, ktorá ked Vás zbadá, hned Vám cestu zastaví.

Tak aj pán... (meno ženícha), ako si sa opovážil do našej záhrady krásnej vstúpiť a jednu z našich najkrajších ruží pre seba odtrhnúť. Po našej krásnej záhrade chodili všelijakí páni, aj principáni, ale žiaden si bez nášho dovolenia z našich krásnych ruží pre seba odtrhnúť nedovolil. Keď ale ty si sa opovážil bez povolenia jednu z našich najkrajších ruží pre seba odtrhnú!, za tento krásny kvet žiadame výmenu a to 500 zlatých. Keď sa nám vymeníš, potom ti ju prepustíme.” Jednanie obyčajne skončilo dohodou. Mládenecký richtár nalial do pohárov víno a ponúkol ženícha, nevestu a starejších. V prípitku povedal: “Priatelkyňa naša milá, aj s tvojim budúcim manželom, vezmite si od nás tieto pohárky vína na znak toho, že si od nás prepustená. Nech z teba majú radosť, v prvom rade tvoj milý manžel a tiež tvoji budúci rodičia a tiež ostatní priatelia. Prajeme tebe a tvojmu milému manželovi mnoho šťastia, zdravia a Božieho požehnania do vášho dalšieho života.” Potom odopli reťaz a svadobný sprievod prešiel okolo stola, kde bol tanier, na ktorý dávali dobrovoľné výkupné aj hostia. Získané peniaze prepili mládenci v krčme. Mládenecký úrad mal na starosti všetky záležitosti mládeže v dedine. Organizoval zábavy, riešil spory medzi mládencami, ale aj chodenie na vohľady. Keď chcel chlapec začať chodiť na vohľady, musel mat súhlas mládeneckého úradu. Tomu predchádzalo pokrstenie mládenca. Krst sa robil v krčme za prítomnosti krstného otca, ktorým bol starší mládenec. Krstný otec mal poučiť mládenca o mládeneckých povinnostiach a tiež ho zaviesť prvýkrát na vohľady. Náklady na krst v krčme platil mládenec. Celý krst bol žartovný a veselý. Mládenecký richtár, obecný richtár a pánski richtári jednotlivých hrachovištských zemepánov boli najvyšší domáci predstavitelia. Porušenie príkazov sa trestalo aj väzením. Pivnica, ktorá slúžila ako väzenie sa nachádzala v dome oproti dnešnej pošty. Žiaf obecná kniha, ktorá bola v Hrachovišti do konca 50. rokov nášho storočia, sa stratila niekde na ONV na Myjave, a takjjodrobné údaje o živote Hrachovišťanov chýbajú. Okrem povodní najviac ohrozoval Hrachovišťanov oheň. Už za Rakúsko-Uhorska bol zorganizovaný hasičský spolok, ale pre nedostatok financií nevykonával väčšiu činnost. Mal však pripravené rôzne náčinie – háky, sekerky, potrebné pri hasení. Po vzniku Československej republiky bol v roku 1921 založený Dobrovoľný hasičský zbor. Jeho prvým veliteľom bol mlynár Fiala. Potom sa v tejto funkcii striedali učitelia Taár a Komár ako aj miestni občania Tomáš Minárech, Karol Gablech, Teodor Kolník, Ján Predný. Popri svojich hasičských úlohách bola táto organizácia organizátorom kultúrneho života v obci. Hrávali divadlá, organizovali tanečné zábavy a rôzne iné spoločenské akcie. Nemožno zabudnúť ani na jeho výchovnú funkciu z hľadiska prevencie požiarov, ako aj výchovy mládeže. Organizácia má aj v súčasnosti viac ako 40 členov, i v minulosti úspešne pracovalo aj jej ženské družstvo. Jeho prvou velitefkou bola Cilka Otrubová, potom Oľga Nadová a neskôr Greta Arbetová. Predsedami Zväzu požiarnej ochrany boli Valent Riška a Jozef Kolník.

Pri príležitosti 65. výročia vzniku organizácie 19. júla 1986 boli vyznamenaní medailou “Za vernosť” (50 rokov) traja občania: Meštan Peter, Straka Peter a Černý Peter. Meštan Peter (vtedy 88-ročný) bol živou históriou hrachovištského hasičského spolku. V pamäti Hrachovišťanov zostal ako hasičský trubač, člen hasičskej dychovky, ako aj organizátor kultúrneho života. Hasiči majú vlastnú požiarnu zbrojnicu, zasahujú pri všetkých živelných pohromách, pomáhajú občanom pri veľkých suchách a úspešne reprezentujú obec pri rôznych súťažiach. Šport v Hrachovišti nebol kedysi populárny. Občania mali iné starosti a považovali ho za zbytočné plytvanie časom. V roku 1932 založil miestny kňaz Štefan Masár futbalový oddiel, ktorý hrával okresnú súťaž najmä so susednými dedinami.Prvými futbalistami v Hrachovišti boli Alfonz Gablech, Karol Gablech, Štefan Medo, Imrich Gablech, Ján Sekeráš a ďalší. Okrem futbalu sa hrával i volejbal. V roku 1978 založili odbor turistiky TJ, dnešný klub slovenských turistov. V roku 1984 zorganizoval aktívny výbor TJ výstavbu šatní a klubovni TJ, ktorá bola dokončená v roku 1978. Hodnota diela presiahla 200 tisíc Kčs a športovci konečne dostali svoj stánok. Futbalisti tradične hrajú okresnú súťaž, či už to bolo v okrese Myjava alebo Trenčín. Telovýchovná jednota má viac ako 100 členov a za súčasného vedenia dosahuje pekné úspechy. Prekvapujúco dobre pracujú i hraehovištskí turisti, ktorí sa zúčastňujú domácich i zahraničných akcii. Tradičnými sa stali výstupy na Plešivec, ktorých sa zúčastňuje okolo 100 turistov, Cesta rozprávkovým lesom, ale aj výstupy na Kriváň, Kaukaz, atď. Napríklad Cesty rozprávkovým lesom sa každoročne zúčastňuje od 300 do 600 detí a rodičov. Mladí športovci sa spolu s ostatnými občanmi zúčastňujú brigádnickej činnosti, darcovstva krvi, ako aj rôznych propagačných akcií. Do verejno-prospešného a kultúrno-výchovného života v obci sa angažovali tiež organizácie ako SZŽ, SZM, Zväz drobnochovatefov, DV JSD, Zväz poľovníkov, Zväz invalidov, ZČSSP, ČSČK a ďalšie. Dnes v Hrachovišti aktívne pôsobia organizácie ako Zväz mladých, DV JSD, Zväz poľovníkov, Zväz invalidov, Zväz drobnochovatefov a iné. Už vyše 10 rokov úspešne vyvíja činnosť ZPOZ pri obecnej rade. Najväčšou mierou k rozvoju kultúry v obci prispieva Miestne osvetové stredisko. Z politických organizácii pôsobí dnes v obci SDL a KDH. Úspešne pôsobia aj rôzne krúžky, napríklad rozhlasový, fotografický, literárnodramatický i krúžok dychovej hudby. Krstný otec mal poučiť mládenca o mládeneckých povinnostiach a tiež ho zaviesť prvýkrát na vohľady. Náklady na krst v krčme platil mládenec. Celý krst bol žartovný a veselý. Mládenecký richtár, obecný richtár a pánski richtári jednotlivých hrachovištských zemepánov boli najvyšší domáci predstavitelia. Porušenie príkazov sa trestalo aj väzením. Pivnica, ktorá slúžila ako väzenie sa nachádzala v dome oproti dnešnej pošty. Žiaf obecná kniha, ktorá bola v Hrachovišti do konca 50. rokov nášho storočia, sa stratila niekde na ONV na Myjave, a takjjodrobné údaje o živote Hrachovišťanov chýbajú.

Okrem povodní najviac ohrozoval Hrachovišťanov oheň. Už za Rakúsko-Uhorska bol zorganizovaný hasičský spolok, ale pre nedostatok financií nevykonával väčšiu činnost. Mal však pripravené rôzne náčinie – háky, sekerky, potrebné pri hasení. Po vzniku Československej republiky bol v roku 1921 založený Dobrovoľný hasičský zbor. Jeho prvým veliteľom bol mlynár Fiala. Potom sa v tejto funkcii striedali učitelia Taár a Komár ako aj miestni občania Tomáš Minárech, Karol Gablech, Teodor Kolník, Ján Predný. Popri svojich hasičských úlohách bola táto organizácia organizátorom kultúrneho života v obci. Hrávali divadlá, organizovali tanečné zábavy a rôzne iné spoločenské akcie. Nemožno zabudnúť ani na jeho výchovnú funkciu z hľadiska prevencie požiarov, ako aj výchovy mládeže. Organizácia má aj v súčasnosti viac ako 40 členov, i v minulosti úspešne pracovalo aj jej ženské družstvo. Jeho prvou velitefkou bola Cilka Otrubová, potom Oľga Nadová a neskôr Greta Arbetová. Predsedami Zväzu požiarnej ochrany boli Valent Riška a Jozef Kolník. Pri príležitosti 65. výročia vzniku organizácie 19. júla 1986 boli vyznamenaní medailou “Za vernosť” (50 rokov) traja občania: Meštan Peter, Straka Peter a Černý Peter. Meštan Peter (vtedy 88-ročný) bol živou históriou hrachovištského hasičského spolku. V pamäti Hrachovišťanov zostal ako hasičský trubač, člen hasičskej dychovky, ako aj organizátor kultúrneho života. Hasiči majú vlastnú požiarnu zbrojnicu, zasahujú pri všetkých živelných pohromách, pomáhajú občanom pri veľkých suchách a úspešne reprezentujú obec pri rôznych súťažiach. Šport v Hrachovišti nebol kedysi populárny. Občania mali iné starosti a považovali ho za zbytočné plytvanie časom. V roku 1932 založil miestny kňaz Štefan Masár futbalový oddiel, ktorý hrával okresnú súťaž najmä so susednými dedinami. Prvými futbalistami v Hrachovišti boli Alfonz Gablech, Karol Gablech, Štefan Medo, Imrich Gablech, Ján Sekeráš a ďalší. Okrem futbalu sa hrával i volejbal. V roku 1978 založili odbor turistiky TJ, dnešný klub slovenských turistov. V roku 1984 zorganizoval aktívny výbor TJ výstavbu šatní a klubovni TJ, ktorá bola dokončená v roku 1978. Hodnota diela presiahla 200 tisíc Kčs a športovci konečne dostali svoj stánok. Futbalisti tradične hrajú okresnú súťaž, či už to bolo v okrese Myjava alebo Trenčín. Telovýchovná jednota má viac ako 100 členov a za súčasného vedenia dosahuje pekné úspechy. Prekvapujúco dobre pracujú i hraehovištskí turisti, ktorí sa zúčastňujú domácich i zahraničných akcii. Tradičnými sa stali výstupy na Plešivec, ktorých sa zúčastňuje okolo 100 turistov, Cesta rozprávkovým lesom, ale aj výstupy na Kriváň, Kaukaz, atď. Napríklad Cesty rozprávkovým lesom sa každoročne zúčastňuje od 300 do 600 detí a rodičov. Mladí športovci sa spolu s ostatnými občanmi zúčastňujú brigádnickej činnosti, darcovstva krvi, ako aj rôznych propagačných akcií.

Do verejno-prospešného a kultúrno-výchovného života v obci sa angažovali tiež organizácie ako SZŽ, SZM, Zväz drobnochovatefov, DV JSD, Zväz poľovníkov, Zväz invalidov, ZČSSP, ČSČK a ďalšie. Dnes v Hrachovišti aktívne pôsobia organizácie - Jednota dôchodcov, KST, DHZ Hrachovište a Telovýchovná jednota a Poľovnícke združenie.