Bradatý pútnik v kutni odetý sa po Považí ponevieral. Bol to kráľ uhorský. Matej, spravodlivý zvaný. Do hrubého súkna preoblečený, zisťoval či trenčianski páni, jeho poddaným príkorie nečinia. Večer už sotva nohami prepletal od únavy. Dobehol ho furman s dlhým vozom a kývol mu.

“Ulep sa!”

Pútnik vďačne vyskočil na voz a prvý krát poďakoval furmanovi. Doma mu furman strčil pred nos drevenú misu s hrachovou kašou a ponúkol ho.

“Nahltaj sa!”

Pútnik si ho druhý krát vďakou uctil. Po večeri ho furman uložil na slamu, hodil na neho šubu a zavinšoval mu dobrú noc.

“Vidrichmi sa!”

Vtedy mu neznámy tretí krát poďakoval. Ráno sa ho pýtal prečo ho tak pekne pri dobrých činoch núkal. Juro Čuridla, lebo tak sa ten nevľúdny furman volal, odvrkol.

“Kým sa to naučíš milý brachu ešte poješ veľa slovenského hrachu!”

Ľúbila sa táto reč pútnikovi a veselo položil furmanovi tiež veršovanú hádanku:

“Jeden Boh na nebi,

jeden kráľ na zemi.

Kto je to?”

Juro Čuridla sa poškrabal za uchom a spustil.

“K Pánu Bohu sa modlím, Pána kráľa si ctím. Ale darmo je: Pán Boh vysoko a pán kráľ ďaleko. My tu máme veľa malých kráľov a tých musíme poslúchať…”

Táto reč sa ešte viac pozdávala kráľovi, nuž potľapkal furmana po pleci.

“Múdru hlavu a dobré srdce máš, dám ti, čo si len zažiadaš!”

Juro Čuridla nedôverčivo krútil hlavou. “Z akých si ty sveta strán, keď si taký štedrý pán?”

Vtedy mu ukázal panovnícky pás a kráľovské znaky. Dal sa mu poznať ako kráľ Matej z Budína.

“Z dobrého srdca ruže rastú. Za každú vďaku jedna ruža. Za tri vďaky tri ruže. To bude tvoj cimer. A za hrachovú kašu hrachová dedina!”

Od vtedy sa dedina Hrachovišťom volá a v obecnom erbe má srdce s troma ružami.