Hrachovišťania ako poddaní čachtického panstva, nemali v stredoveku žiadnu možnosť vzdelávať sa. Prvý doklad o učiteľovi, ktorý bol v styku s Hrachovišťom, poznáme z roku 1661 z právneho poriadku panstva. V roku 1667 Hrachovištania spolu s Višňovanmi platili učiteľovi, ktorý sídlil v Čachticiach, 2 zlatky a 50 denárov. Nevieme však, čí niekto z Hrachovišťa aj chodil do čachtickej školy. Všetky písomné doklady, ktoré sa zachovali a sú podpísané richtármi alebo inými občanmi z Hrachovišťa, sú podpísané krížikom, čo svedčí o tom, že v dedine pravdepodobne nikto nevedel čítať a písať. Kedy vznikla škola v Hrachovišti nie je známe, ale prvý záznam o hrachovištskom učiteľovi poznáme z roku 1812. Škola v Hrachovišti bola až do roku 1854 spoločná pre občanov všetkých vierovyznaní – katolíkov, evanjelikov i židov. Vyučovalo sa vlastne na obecnom dome, ktorý stál na mieste neskoršej katolíckej školy a potom pošty. V roku 1854 obecný dom zhorel a katolícka cirkev odkúpila celý grunt. Evanjelikom vyplatila ich podiel v sume 140 zlatých. Na zhorenisku si postavili katolíci svoju školu, ktorá bola postupne dobudovaná až v roku 1879. Prvým učiteľom v nej bol Ján Šmeriga, ktorý zostal v pamäti občanov ako človek nábožný a spravodlivý. Evanjelici vyučovali svoje deti v súkromných domoch a učiteľom bol obyčajne domáci občan, ktorý vedel čítať a písať. V roku 1897 navštívil katolícku školu školský dozorca Libertínyi a presviedčal evanjelikov, aby si postavili školu. Iniciatívy sa chopili dvaja miestni roľníci, ktorí učili deti, Pavol Zedník a Pavol Medo. Presvedčili spoluobčanov o potrebe vlastnej školy a preto evanjelická cirkev odkúpila od Leopolda Feldbauera krčmu s pozemkom za 2150 zlatých, v ktorej zriadili jednu učebňu. Prvým riadnym evanjelickým učiteľom bol Daniel Hatala z Myjavy. Do školy chodili deti len v zime, pretože v lete museli pracoval na poli. Každý žiak absolvoval niekoľko zím, ale niektorí sa sotva naučili písať. V polovici XIX. storočia však prakticky všetci mladi obyvatelia obce boli gramotní. Vtedy dochádza aj k rozšíreniu používania náboženských knižiek, ba niektorí občania, napr. Gablechovci si už kupovali aj noviny. S informáciami z novín oboznamovali potom v krčme prítomných spoluobčanov. Učitelia boli slabo platení a často žili z naturálií, ktoré im dávali občania.
Tradícia nosiť učiteľom vajíčka na Gregora sa zachovala v Hrachovišti ešte aj v 50. rokoch nášho storočia. Evanjelický učiteľ Daniel Hatala učil len dve zimy. Po jeho smrtí nastúpil jeho syn Samuel Hatala a postupne sa vystriedali aj ďalší učitelia ako Helena Stmadová, Michal Molnár, Jozef Mráz a František Zauner. Stará krčma nevyhovovala potrebám školy, preto sa občania rozhodli postaviť si novú školu. Podľa nákresu známeho evanjelického národnobuditeľského kňaza Michala Bodického ju postavil Pavol Bumbál z Krajného s pomocníkmi Samuelom Bôrikom, Pavlom Zedníkom a Štefanom Babuškom. Okná a dvere vyhotovil Ábel z Krajného. Pri výstavbe školy pomáhali Hrachovištania evanjelického i katolíckeho vierovyznania. Celkové náklady na výstavbu školy činili 11 423 korún. Posviacku školy vykonal 1. novembra 1912 ev. senior Július Bodnár, ktorý predniesol k zhromaždeným Hrachovišťanom aj slávnostný prejav. Vtedajší učiteľ František Zauner odišiel do Vaďoviec a do Hrachovišťa prišiel v októbri 1913 Ján Valašťan-Dolinský, rodák z Békeš Čaby. Tu začal skúmať folklór a stal sa hudobným skladateľom a upravovateľom ľudových piesní. V roku 1914 musel narukovať na front, ale po roku sa vrátil do Hrachovišťa. Po vzniku Československej republiky odišiel v januári 1919 do lepších podmienok na Brezovú pod Bradlom. Vyučovalo sa v slovenskom jazyku až do roku 1895. Vtedy prišlo nariadenie učiť po madarsky. Školské úrady poslali aj dar 50 maďarských šlabikárov a 40 obrazov. Slovenčina bola zo školy vytláčaná a jediné slovenské učebnice zostali katechizmus a biblia. Pred začiatkom vyučovania i po jeho skončení sa modlilo len po maďarsky. Žiaci sa naučili niečo maďarsky odreeitovať, ale nevedeli čo hovoria. Sem tam sa však stávalo, že niektorý mimoriadne nadaný žiak sa naučil aj dobre po maďarsky. Maďarčinu najviac v katolíckej škole presadzoval učiteľ Rudolf Zentner. Po vzniku Československej republiky nastal rozvoj slovenského školstva.
Hrachovište to však pocítilo len zmenou vyučovacieho jazyka na slovenčinu. Rodičia boli nútení posielať deti do školy počas celého roka, a tak vzdelanostná úroveň stúpla. Veľmi sa rozšírili aj rôzne akcie školských detí a učitelia pomáhali kultúrnemu rozvoju obce. Začali sa organizovať školské výlety, ktoré rozširovali duševný obzor žiakov. Napríklad 2. júna 1925 sa vybrali na výlet žiaci z Hrachovišťa, Krajného, Podkylavy, Višňového, Vad’oviec, Kostolného a Korytňanských kopaníc. Ráno o tretej hodine prešli pešo cez vrchy na železničnú stanicu do Nového Mesta nad Váhom. Tu ich očakával školský inšpektor Karol Tresky a spolu s učiteľmi organizoval nástup do vlaku, ktorý ich doviezol do Trenčína. Nadšenie detí bolo obrovské a neopísateľné. Veď väčšina z nich videla vlak prvýkrát v živote celkom zblízka a nielen z ďiafky z hrachovištských vrchov. Keď sa vlak pohol, najprv zavláďlo ticho a očakávanie, čo sa vlastne bude diať. No onedlho sa deti osmelili, ozýval sa krik, veselý smiech a potom spev slovenských piesní. Dnes je ťažké si takýto výlet už len predstaviť. Treba s úctou spomínať na učiteľov, ktorí mali na starosti spolu 333 žiakov, prešli s nimi cez vrchy, čo bolo síce pre deti maličkost, nemohli však vedieť ako sa deti zachovajú pri vlaku, ako na nich zapôsobíte, čo nikdy predtým nepoznali a čo s takým množstvom žiakov urobiť v Trenčíne. Výlet však skončil úspešne a aj rodičia si uvedomili, že oproti rakúsko-uhorskému školstvu sa predsa len časy zmenili k lepšiemu. V roku 1927 zaviedli pokusne vyučovanie všetkých mladších žiakov v evanjelickej škole a všetkých starších žiakov v katolíckej škole. Toto opatrenie zlepšilo kvalitu vyučovania, napriek tomu však trvalo len dva roky a potom opäť zvíťazili konfesionálne záujmy. Od roku 1929 sa učilo po starom, v každej škole podľa náboženskej príslušnosti. Do roku 1942 učili na tunajších školách katolícki a evanjelickí učitelia: Irena Timková, Gustáv Kraitz, Mikuláš Pavelka, Michal Koštial, Anna Raganová, Katarína Holotová, Jana Bystrická, Blažena Pospíšilová, Anna Štúrova, Margita Valentová, Jolana Oláhová, Helena Binderová, Ján Ďuriš, Juraj Komár, Štefan Tár, Zajac, Weber. V roku 1942 prišli učiť do Hrachovišťa Pavol Horváth a Irena Knošková, ktorí sa neskôr zosobášili. Práve oni pôsobili na škole najdlhšie. Po poštátnení školstva vznikla spoločná národná škola, ktorej správcom sa stal Pavol Horváth. V Hrachovišti sa vyučovalo v 1.- 5. ročníku a vyššie triedy boli v Krajnom. Na bývalej katolíckej škole učili manželia Jozef a Klára Martinkovičoví. Počas vojny sa neučilo od 1. februára 1945 do 1. júna 1945. Sám učiteľ Martinkovič bol takmer rok v nemeckom zajatí, odkiaľ sa vrátil s podlomeným zdravím. Odišiel preto zo školských služieb a robil v Brezne. Po ich odchode začali v Hrachovišti učiť manželia Ján a Otília Malíkoví.
V roku 1949 zomrel vo veku 36 rokov riaditeľ Pavol Horváth a riaditeľkou sa stala jeho manželka Irena Horváthova, ktorá pôsobila v Hrachovišti až do roku 1961. Celá generácia Hrachovišťanov si spomína, že ich naučila ako prváčikov čítať a písať. Manželia Malíkovci odišli na Brezovú a na ich miesto nastúpili manželia Rusinovci. Títo boli medzi občanmi i žiakmi mimoriadne obľúbení. Pán učiteľ J. Rusina organizoval rôzne výlety a tradičnou sa stala vychádzka do Radelnice cez desiatovú prestávku.Mnohí žiaci až v dospelosti pochopili, že lano pri výletoch na vrchy neslúžilo na ťahanie pána učiteľa, ale že to bola výborná, pomôcka, aby sa mu neposední žiaci vo vrchoch nestratili. Radostnú chvíľu prežívali učitelia, žiaci, ako aj občania 3. novembra 1963, kedy sa konalo slávnostné otvorenie novej päťtriednej školy, ktorá bola postavená nákladom 1 178 000 Kčs. Moderná škola však nemala telocvičňu. Riaditeľkou školy sa stala Emília Ovšáková a učilo tu viacero učiteľov – Pitek, Piteková, Kolníková, Brunovský, Brunovská, Galbavá, Klimová, Héliová, Polečanská, Jakubek, Turanová, Ševčíková Podhradská, Goliášová a Truhlíková. V roku 1966 sa stal riaditeľom školy hrachovíštský rodák Ernest Kolník, ktorý predtým učil na Starej Myjave. Škola sa stala päťtríednou a do 5. ročníka chodili i žiaci z Višňového. Kolektív učiteliek – Ovšáková, Nebeská, Kováčikova a Kolníková dosahoval pod vedením p. riaditeľa Kolníka veľmi dobré výsledky. Zlepšila sa aj celková situácia na škole a deťom sa podávali teplé desiate. V polovici augusta 1968 zriadili aj školskú družinu s celodennou starostlivosťou, ktorú využívalo 21 detí. Vychovávatefkami boli Mária Arbetová, Miroslava Fabianová a Anna Naoľová. Na škole pôsobili prechodne aj učiteľky Adamcová, Miklášová, Janeková, Fábryová a Černoková. Najviac detí chodilo do školy v školskom roku 1965/1966 a to celkove 114 detí. Na budove školy odhalili 30. augusta 1970 pamätnú tabuľu Emilovi Babulícovi a Jozefovi Slezákovi, ktorí padli v boji proti fašizmu. V programe vystúpila aj žiacka dychová hudba, ktorú organizoval a viedol riaditeľ školy Ernest Kolník. Hrachovištská škola udržiavala družobné styky so školou v Nedakoniciach na Morave. V ďalších rokoch počet žiakov klesal a v roku 1984/1985 sa vyučovalo v Hrachovišti len v prvých dvoch ročníkoch. Žiaci vyšších ročníkov museli chodiť do škôl v Krajnom alebo Kostolnom. Prípisom ONV v Trenčíne č. 585/1985 zo dňa 15. mája 1985 bola dňom 31. augusta 1985 Základná škola v Hrachovišti zrušená. Učiteľov preložili do iných škôl a deti chodia do škôl v Krajnom alebo Kostolnom. Budovu školy prevzal OÚNZ v Trenčíne, ktorý v nej zriadil interné doliečovacie oddelenie.
V Hrachovišti pôsobila aj materská škola, ktorú slávnostne otvorili 13. septembra 1965 v budove bývalej evanjelickej školy. Jej riaditefkami boli Emília Zemanova, Anna Hubinová a Anna Straková. Celých 26 rokov jestvovania školy tu učila Anna Turanová. Materská škola bola zrušená 31. júla 1991. Škola dosahovala veľmi dobré výsledky vo výchove detí. Za spolupráce rodičov i obce bola obnovená budova, vymenené celé zariadenie školy, ústredné kúrenie a upravený školský dvor. Sľubne sa rozvíjajúca činnost však nemohla nahradiť to najpotrebnejšie, a to sú deti. Ich počet v Hrachovišti neustále klesal a tak sa dospelo k ťaživému výsledku, že po niekoľkých storočiach niet opäť v Hrachovišti žiadnej školy. Po takomto konštatovaní je už ťažko hovoriť o tom, čo znamenala škola a predovšetkým učitelia pre Hrachovište, aký veľký bol ich prínos, ako si ich pamätajú obyvatelia obce a ako veľmi Hrachovišťu chýbajú.